reklama

Mladić

Mám spolubývajúcu z Bosny a Hercegoviny. „Je to monštrum," zareagovala s roztraseným hlasom na správu o chytení Mladića. Keď pred 20 rokmi začala v Juhoslávii vojna, počas ktorej vojská toho veliteľa okrem iného vykonali masaker v Srebrenici, ona mala štrnásť a zažila ju na vlastnej koži. Vtedy si písala denník. Dnes ho čítam ja a s jej vedomím aspoň kúsok z neho uverejňujem. Mne samej sa ho ešte nikdy nepodarilo dočítať do konca. Nedalo sa. Lebo prehrýzť sa cez toľko smútku a beznádeje, no miestami aj cez zaslzenú radosť nad tými najobyčajnejšími vecami, ktoré sa cez vojnu stávajú vzácnymi, to chce silu. Veď posúďte sami.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (20)

5. február 1990

V týchto dňoch sa v Juhoslávii odohrávajú historické udalosti. Minulý mesiac sa uskutočnil 14. Kongres Zväzu komunistov, na ktorý naliehali Srbi na čele s Miloševićom. Slovinsko a Chorvátsko ho však na protest opustili a v Kosove vypukla skutočná občianska vojna.

Keby mi niekto pre niekoľkými rokmi či mesiacmi povedal, že sa toto môže stať, povedala by som, že fantazíruje a že niečo také nie je možné. Toto sa predsa stávalo kedysi a nie v tejto dobe. Ale mýlila som sa. Stalo sa to práve nám.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


29. jún 1991

Prežívam v sebe čudné veci. Neviem, kde sa pohnúť... Som svedkom skutočnej vojny... Náš dom v týchto dňoch pripomína väzenie pre bláznov. Stále pozeráme správy. V televízii sú iba tlačové konferencie. Je hrozné pozerať sa na to, ako armáda ničí všetko, čo máte pred očami. Ako utláča dôstojnosť ľudu, ktorý chce len svoje práva. Bombardujú ulice a zahynuli už aj nejakí civilisti...

30. júl 1991

Sedím na zemi vo svojej izbe a rozmýšľam nad mnohými vecami - nad láskou, priateľstvom, na životom vôbec. Čítam knihu o Oswienčine. Teraz mi ho pripomína Chorvátsko. Mnohé dediny sú vypálené, ľudia sú mimo svojich domovov. Beznádej, bolesť a utrpenia sa mieša s nádejou. Toto raz predsa musí skončiť!!!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

23. október 1991

Začala škola, ale je mi to jedno. Stále je tá sprostá vojna. Nemôžeme pozerať ani TV, lebo tí idioti zničili prípojku. Cítim sa naozaj „fucking" zle.

10. 4. 1992

Ani neviem, kde začať. Čitluk, moje mesto, je v ohni. Museli sme opustiť domy a ísť o piatej ráno do úkrytu. Nemôžem povedať, že som mala strach. Nemala. Ale možno len preto, lebo som si neuvedomovala, čo všetko je za touto situáciou.

V úkryte nás bolo ako mravcov. Všetci susedia z okolia. Boli sme poprikrývaní dekami a aj keď to bola hrozná situácia, prišlo nám to smiešne. Smiali sme sa. Potom ale bolo počuť zvuk lietadiel a vojská. Vtedy som sa prvýkrát o svoj život skutočne bála. Bolo mi jedno, či pustia bombu na náš dom, na moju izbu, že prídem o veci, o knihy, o všetko, čo mám. Dôležité bolo len jedno: Bože, prosím ťa, nechaj ma žiť!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

11. 4. 1992

Čo sa to robí? Nikto nevie! Som hladná, špinavá, ale je mi to jedno. Mohla by som jesť aj topánky. Konečne pre nás nešli nejaký motel, kde sa môžeme presunúť. Konečne troška nádeje. V ubytovni ale všetko vyzerá strašne. Kde sa podela ľudská dôstojnosť? Sadla som si na múr a začala spievať. Ak ma niekto videl, musel si myslieť, že mi šibe.

Sme 19-ti, ale postelí je len 10. Aký komfort! Našli sa aj nejaké prikrývky, ale tie sme dali najmenším deťom. Obliekla som si na seba všetko, čo som mala. Oproti mne leží moja kamarátka Renáta. Stretli sa nám oči a začali sme sa smiať. Vraj v akom sme parádnom hotely. Ach, koľká hlúposť!

SkryťVypnúť reklamu
reklama


17. 4. 1992

Prajem si všetko najlepšie!!! Blahoželala mi len mama. Je naozaj smutné, že sa v deň svojich narodenín cítim tak sama.

29. 9. 1992

O vojne už nechcem viac písať. Snáď to raz všetko skončí. A konečne si všetko usporiadam aj vo svojej hlave. Je toho už veľa. Strácam sa v čase. Ale to teraz nie je dôležité. Večer chceme ísť s kamošmi konečne von...

9. 11. 1992

Stále je vojna...


13. 12. 1992

Ešte stále je vojna. Konečne sme ale začali chodiť do školy a vo vzduchu cítiť trošku radosti. Aj ja sa už cítim lepšie.

12. 5. 1993

Znova píšem o hroznej situácii v Mostare. Opäť to začalo. Tentokrát my a moslimovia. Rono a Borka, moji priatelia, sú mŕtvi. Sme vojnová generácia.

25. 5. 1993

Minulý týždeň sme na konci školského roka hrali divadlo. Predstavenie sa volalo „Vitaj môj ľud". Bol to najkrajší deň môjho života. Nedokážem opísať, ako som sa cítili na scéne. Na konci nám asi 500 ľudí viac ako desať minút tlieskalo. Mamy plakali! Všetci plakali! Tento zážitok si ponesiem v srdci po celý život. Počas hry sme niesli v rukách zasvietené sviece. Vytvorili sme takto kríž. A v tvare kríža, ktorý predstavoval všetky naše životy, začali sme tancovať. Potom sme padli na zem. Nasledovala scéna chaosu, tmy a ticha. Na konci ale jeden herec z nás, oblečený v bielom, začal tancovať a postavil všetkých na nohy...

Toto je posledný zápisok Luciinho denníka. Čo dodať? Snáď len, že Lucia teraz sedí spolu so mnou v jednej izbe, počúva youtube a spieva si. Zdalo by sa, že sa naše životy od seba až tak nelíšia. Ale opak je pravdou. Ona prežila vojnu a ja si aj vďaka nej oveľa viac uvedomujem, aké šťastie máme my všetci, ktorí sme nikdy vojnu nezakúsili. Že to nie je len tak. Že vojna musí byť niečo strašné. A je jedno či sa deje v Európe, v Afrike, v Ázii, kdekoľvek... Všade žijú civilisti ako bola Lucia... A práve ich životov sa vojna dotýka najviac, aj keď politické rozhodnutia o jej začatí urobil niekto iný... Iste. Aj vojna môže byť jedným z prostriedkov na dosiahnutie niečoho lepšieho... Nového života, mieru, demokracie... Poväčšine ale za to zaplatíme vysokú daň a často ešte dlhé roky treba čakať na skutočnú spravodlivosť. Veď sa pozrite na Mladića. Ďakujme za mier! A ak nie je - napríklad aj v našich rodinách či vzťahoch - možno by stálo za to dať veci na miesto. Veď čo by iní, keby mohli, dokázali obetovať pre to, aby žili v pokoji a mieri? Lucia hovorí, že všetko...

Andrea Fecková

Andrea Fecková

Bloger 
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Normálne vysoké podpätky nenosím. Ale keď treba, dám si. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu