Návšteva

Autor: Andrea Fecková | 19.1.2011 o 20:40 | (upravené 29.1.2011 o 14:52) Karma článku: 12,27 | Prečítané:  1047x

Keď sme boli malí, chodila k nám na posiedku teta Milka od vedľa. Oblečená v zástere, sadla si na kraj stoličky, s kľúčmi zavesenými na ukazováku. „Ja už pôjdem,“ povedala asi tisíckrát. Pomedzi to ale stihla vypiť kávu, posťažovať sa na chlapa, rozčertiť sa na suseda Joža, zasmiať sa takým tým smiechom od srdca a veruže si dakedy stihla aj poplakať. Na chvíľu, ale zato naozaj. Ako dieťa som milovala tie chvíle, keď k nám niekto prišiel na návštevu. Jednoducho, keď u nás niekto bol!

Napríklad k nám chodili Žmijáci a Gálici. Rodinní priatelia mojich rodičov. Vždy so sebou doniesli svoju typickú vôňu, sadli si v obývke vždy navlas rovnako - chlapi viac pospolu, ženy bližšie ku dverám - a vždy všetko začalo vtipom uja Tóna. A my - spolu s ich deťmi - sme sa vždy v byte hrali schovávačku. Úžasné stereotypy, ktoré si dodnes do detailov pamätám. Vtedy robili moje detstvo pestrejším, dnes viem, že toto všetko fungovalo práve preto, lebo sa u nás stretli ľudia, ktorí sa spolu dobre cítili. A to bolo najdôležitejšie!

Raz sa stalo, že k nám prišiel na návštevu dedko z výchovu. Ocov oco. Bola to udalosť, lebo prišiel do nášho nového bytu prvýkrát - nabalený koláčmi od babky, vajíčkami a prerastenou slaninou. Aj on voňal, keď vošiel. Pamätám si, ako si vybral cigaretu a po dlhej ceste konečne vtiahol so seba dlhý šluk. Vtedy mu z cigarety odpadol kus popola na náš stôl. „To níííč...," zaintonovala mama, nevesta z Oravy. Akoby sa nič nebolo stalo. Veď bol u nás na návšteve vzácny hosť. Môj dedko. Bača, ktorý chodil v súkenných nohaviciach a hrával na fujare.

O niekoľko mesiacov šiel ráno na salaš. Na svojej motorke, tak ako vždy. Lenže v ten deň doňho nabúral jeden opitý vodič. A nám po dedkovi zostala na stole čierna vypálená jazva. Po tej cigarete... Dokonca aj potom, keď sme stôl nanovo premaľovali. Jemnú ryhu po popole bolo vidno vždy. Veruže, bola to vtedy dôležitá návšteva.

Prečo to píšem? Lebo mi dnes telefonovala moja sestra a v pozadí bolo počuť riadny ruch. „Máme plný byt," vysvetlila a začala menovať prítomných. Usmiala som sa, lebo som si v tej chvíli uvedomila, že aká sú šťastná rodina a že v skutočnosti majú niekoho na návšteve takmer stále. Že sa tam dobre cítime a že tam každý z nás necháva niečo svoje. Niečo, čo možno po rokoch nadobudne iný zmysel, oveľa hlbší, ako sa môže teraz zdať. Že naše návštevy nie sú len o trávení dlhých chvíľ, ale že tam v skutočnosti ide oveľa viac. O vzťahy, o priateľstvá, o rodinu. O to, čo sa nedá postaviť z tehál. Lebo ozajstný domov je popravde iba tam, kde sa človek cíti milovaný a dôležitý pre ostatných, a to v tom najkrajšom slova zmysle.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Právnici z HZDS sa uchytili. Ako skončili Cuper, Tóthová a ďalší?

Niektorí sa navzájom pozývajú ako hostia na akcie pre študentov, iní zostali kolegami naďalej.

KOMENTÁRE

Kontinuita: Mečiar skončil, jeho duchovia ostávajú

Éra HZDS sa skončila, jej nositelia a mečiarovskí právni experti sú však stále tu.

SVET

Terorista útočil pri britskom parlamente, neprežili piati ľudia

Pravdepodobného útočníka zastrelili.


Už ste čítali?