A opäť raz a bohužiaľ, ale zas a znova si búcham hlavu o múr a snažím sa pochopiť (či som ja blbec alebo ostatní), ako je možné, že medzi nami, že v takých citlivých situáciách, ktoré sa týkajú nášho tela, zdravia, toho najvzácnejšieho, čo človek má, chýba akási prirodzená ľudskosť a úcta?!
Príklady? Je ich habadej. Jeden ďalší z vlastnej skúsenosti.
Bola som v ambulancii. Lekár mi robil ultrazvuk srdca. Počas neho sestrička niekoľkokrát otvorí dvere na chodbu, že vidím okoloidúcich. Bez problémov aj oni mňa. Napokon zavolá dnu ďalšiu pacientku, ktorá nielenže počuje slová lekára, ktorý ma informuje o mojom zdravotnom stave, ale na pokyn sestry čaká vyzlečená do pol pása, aby ma mohla vystriedať na lôžku. Nepríjemné pre mňa a určite aj pre ženu, s ktorou som sa spoločne ocitla v ambulancii.
Dlho, dlho ležal začiatok tohto blogu uložený v mojom počítači. Nechcela som, aby moje slová vyzneli len ako kritika stále sa sťažujúceho pacienta, okrem toho s vedomím, že existujú aj šikovní lekári, ktorým mám aj ja sama za čo ďakovať! Posledné dni som sa ale opäť stretla s hroznými prípadmi z našich nemocníc, vďaka ktorým som sa rozhodla tento blog dopísať a uverejniť. Predchádzajúce skúsenosti sú totiž oproti týmto len slabým odvarom.
„Bolo to moje štvrté tehotenstvo," povedala mi Jana, ani nie 30-ročná žena, ktorú od strednej školy život poriadne vycvičil. So smútkom v hlase hovorila o tom, ako sa jej prvé tri bábätká nepodarilo udržať. Spontánne potraty. „Štvrté som vynosila. Malá nemala ani len kilo, ale verili sme..," rozprávala o svojej dcére a o tom, ako jej každé ráno odsávala mlieko a nosila ho sestričkám. Tie ju nešetrili. Vraj sa jej narodil hybrid a že čo reve ako Taliani, ktorí práve s nami prehrali vo futbale. To vám nepridá, ale to najhoršie na Janu ešte len čakalo. „Štvrtý deň po pôrode som opäť išla zaniesť malej mliečko. Sestrička ale zareagovala, že už netreba..," počúvam slová zlomenej, no na druhej strane neuveriteľne silnej ženy, ktorá sa... Áno, dobre počujete... Ktorá sa len tak mimochodom a takýmto spôsobom dozvedela, že jej malá pred niekoľkými hodinami zomrela.
Nie som lekárka, ani zdravotná sestra. Nepoznám profesionálnu stránku týchto povolaní. Nepracujem v nemocnici a nevidím do finančnej situácie nášho zdravotníctva. Viem, že existuje veľa dôvodov, pre ktoré sa veci v našich špitáloch dejú práve takto. Myslím si ale, že nad všetkými týmito skutočnosťami by mal stáť v prvom rade ČLOVEK! My - pacienti - vydržíme toho veľa! Kašlať na nádchu a na to, keď sestrička rozdrapí dvere a na celú čakáreň zahlási: „A vy ste s čím prišli?". A vieme zatnúť zuby aj pri chrípke. Nie, nefunguje tu, že sa predsa treba ozvať aj v takýchto prípadoch. Ak ste obyčajný človek, ste plebs a len si tým priťažíte. Tak to je. Bohužiaľ. Ale prosím vás! Ak niekto berie chemoterapiu a možno prežíva posledné mesiace svojho života, ak vám z nej vysilené dieťa vracia, ak vám na posteli dožíva otec alebo tam v bezvedomí leží po ťažkej havárii váš syn alebo ak vám zomrel najbližší... Prosím vás, vás lekárov a zdravotnícky personál, vydolujte v týchto tak citlivých situáciách zo seba etické princípy, pre ktoré ste sa - verím - niekedy pre toto povolanie rozhodli a správajte sa citlivo, slušne a profesionálne! Ani si totiž možno neviete predstaviť, ako veľmi vám my pacienti dokážeme veriť, ak sa z vašej strany stretneme s takýmto prístupom.
Viem, že existuje aj veľa dobrých lekárov so zlatými rukami i srdcom. Že sú zdravotné sestry, ktoré aj keď zarábajú minimum, sú verné svojmu povolaniu a pacient je pre nich prvoradý. Že existujú spravodliví ľudia, ktorí peniaze vyzbierané pre onkologických pacientov neutopia vo svojich kšeftoch, ale použijú ich na pravý účel. Sama poznám mladých ľudí, ktorí v zahraničí študujú bioetiku a mám nádej, že sa vrátia domov, na Slovensko, aby do nášho zdravotníctva vniesli pravé hodnoty, úctu, ľudskosť a dôstojnosť. Veď kde inde by sa mali tieto princípy uplatňovať, ak nie v prípadoch, keď ide o ľudský život. Keď ide o to najvzácnejšie, čo človek má. A to bez výnimky.
A tak, aj keď poukazujem na smutnú realitu nášho zdravotníctva, nechcem skončiť negatívne. Prinajmenšom by sa mi to nezdalo fér voči Jane, ktorá napriek všetkému stále túži po dieťati. „Raz budem mať dvojičky," povedala s náznakom úsmevu. A ja jej veľmi držím palce!
