Záplavy

Autor: Andrea Fecková | 25.7.2010 o 19:31 | (upravené 25.7.2010 o 20:00) Karma článku: 10,40 | Prečítané:  1183x

Nový šéf policajtov Jaroslav Spišiak poukázal v Hríbovej Lampe na zaujímavú vec. Aj keď majú muži zákona za posledné roky vo výsledkoch svojej práce pozitívne štatistiky, v skutočnosti sa ľudia boja o svoju bezpečnosť oveľa viac ako kedysi. Tento mechanizmus podľa mňa platí aj inde. Aj keď si navonok užívame, chodíme po dovolenkách, vozíme sa na parádnych autách a na fejsbuku sme všetci kamoši, pribúda psychická labilita, osamotení ľudia, neistota a beznádej. Zjavne tu čosi nefunguje a niekde je problém. Ale kde, do frasa?!

„Bola som u veštice," povedala mi prednedávnom spolužiačka zo základky a hneď sa aj spýtala, či nechcem ísť aj ja. Nechcela som. Tieto veci nemusím a okrem toho som si spomenula na ženskú, ku ktorej som sa naposledy dostala na masáž. Veď akože pohoda. Masáž padne dobre. Ale ona pomedzi to začala, že ako sa cítim a že si v živote nesiem so sebou dajakú ťarchu a že sa v najbližšej dobe stretnem s nejakým mužom... „Ale choď mi do kelu s tvojimi predpoveďami," pomyslela som si v duchu a nahlas naznačila, že chcem len masáž a nič viac. Že ma jej šamanské reči proste nezaujímajú...

Zdá sa mi, že v poslednej dobe takýchto praktík medzi nami pribúda. Ľudia sú zúfalí a hľadajú nádej. Chceme poznať vlastnú budúcnosť a chodíme za vešticami, ale nevieme si nájsť čas na rozhovor s priateľmi. Kupujeme si kadejaké amulety pre šťastie, ale nedokážeme sa normálne usmiať. Nadväzujeme podivné kontakty s kadejakými guru, ale rozpadávajú sa nám manželstvá. Ja to ani neviem poriadne pomenovať... Jednoducho sa začíname obracať na všelijaké sprostosti, karmy a čakry, lebo hľadáme šťastie, úspech, nejaké východisko... V skutočnosti sa ale dostávame do akéhosi začarovaného kruhu, mimo reality... Meníme postoje, hodnoty a do frasa... A to je najhoršie... Že medzi sebou nedokážeme vytvárať normálne vzťahy!!! Uzatvárame sa, nedvíhame telefóny, vytráca sa záujem o druhého... Len využiť, zarobiť, mať vlastný prospech...

Veru tak. Dnes tu nie som za optimistu. Jednoducho mám pocit, že sa do našej spoločnosti čoraz viac dostáva akási plytkosť. Akoby chýbal záujem o skutočné hodnoty. O jadro, o to, čo je podstatné! A tým sú predovšetkým ľudské vzťahy! Akoby nám stačil len ten obal - to, čo som spomínala na začiatku a čo všetky vidíme - že máme internetové kamarátstva, zážitky z Ibizy a vplyvné známosti. Ale do kelu! Ak to takto pôjde ďalej, tak nám tu začne všetkým prášiť. Pacne nám v bedni a vo svojich zavretých bytoch sa budeme pozerať na štyri steny. Respektíve si večer sadneme okolo sviečky a budeme odháňať negatívnu energiu nášho suseda či kolegyne, ktorú sa pre istotu rozhodneme uriecť. Chudinu, čo nerozumie nášmu „duchovnému" svetu. Proste na hlavu...

A tak si vravím, že treba byť hlavne normálny. Skromný, bez veľkých plánov. Vysporiadaný so svojím svedomím. Nezávidieť a neposudzovať. Pomaličky si pracovať na svojom kúsočku a hlavne byť otvorený. Usmiať sa, nerobiť intrigy, porozprávať sa so susedom a stretávať sa s kamošmi. Nie, netvrdím, že ja som svätá, a tak mám teraz právo moralizovať. Len mi tak napadlo, že aké je to pekné byť jednoducho ľuďmi. Bez kadejakých nánosov. Ako keď prišli nedávno záplavy a vtedy mnohí na hrane života dokázali pomáhať ako nikdy v živote. Rodine či cudzím. A aj keď sme všetci poznali štatistiky - ako dlho pršalo a koľko zaplavilo domov - všetci tušíme, že to, čo sa naozaj medzi ľuďmi dialo, bolo o inom... Lebo zaplavené domy boli jedna vec... Ale ak budeme mať zaplavené srdcia, to je vec druhá. Iste, v oboch prípadoch naša spoločnosť stráca veľa. Otázka ale zostáva: Kedy strácame viac? A kedy strácame samých seba, našu ľudskosť a človečinu..?

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

CYNICKÁ OBLUDA

V bubline pritakávačov

Začína byť celkom jasné, koho presne Matovič myslí, keď hovorí o múdrosráčoch.


Už ste čítali?