Záplavy

Autor: Andrea Fecková | 25.7.2010 o 19:31 | (upravené 25.7.2010 o 20:00) Karma článku: 10,40 | Prečítané:  1167x

Nový šéf policajtov Jaroslav Spišiak poukázal v Hríbovej Lampe na zaujímavú vec. Aj keď majú muži zákona za posledné roky vo výsledkoch svojej práce pozitívne štatistiky, v skutočnosti sa ľudia boja o svoju bezpečnosť oveľa viac ako kedysi. Tento mechanizmus podľa mňa platí aj inde. Aj keď si navonok užívame, chodíme po dovolenkách, vozíme sa na parádnych autách a na fejsbuku sme všetci kamoši, pribúda psychická labilita, osamotení ľudia, neistota a beznádej. Zjavne tu čosi nefunguje a niekde je problém. Ale kde, do frasa?!

„Bola som u veštice," povedala mi prednedávnom spolužiačka zo základky a hneď sa aj spýtala, či nechcem ísť aj ja. Nechcela som. Tieto veci nemusím a okrem toho som si spomenula na ženskú, ku ktorej som sa naposledy dostala na masáž. Veď akože pohoda. Masáž padne dobre. Ale ona pomedzi to začala, že ako sa cítim a že si v živote nesiem so sebou dajakú ťarchu a že sa v najbližšej dobe stretnem s nejakým mužom... „Ale choď mi do kelu s tvojimi predpoveďami," pomyslela som si v duchu a nahlas naznačila, že chcem len masáž a nič viac. Že ma jej šamanské reči proste nezaujímajú...

Zdá sa mi, že v poslednej dobe takýchto praktík medzi nami pribúda. Ľudia sú zúfalí a hľadajú nádej. Chceme poznať vlastnú budúcnosť a chodíme za vešticami, ale nevieme si nájsť čas na rozhovor s priateľmi. Kupujeme si kadejaké amulety pre šťastie, ale nedokážeme sa normálne usmiať. Nadväzujeme podivné kontakty s kadejakými guru, ale rozpadávajú sa nám manželstvá. Ja to ani neviem poriadne pomenovať... Jednoducho sa začíname obracať na všelijaké sprostosti, karmy a čakry, lebo hľadáme šťastie, úspech, nejaké východisko... V skutočnosti sa ale dostávame do akéhosi začarovaného kruhu, mimo reality... Meníme postoje, hodnoty a do frasa... A to je najhoršie... Že medzi sebou nedokážeme vytvárať normálne vzťahy!!! Uzatvárame sa, nedvíhame telefóny, vytráca sa záujem o druhého... Len využiť, zarobiť, mať vlastný prospech...

Veru tak. Dnes tu nie som za optimistu. Jednoducho mám pocit, že sa do našej spoločnosti čoraz viac dostáva akási plytkosť. Akoby chýbal záujem o skutočné hodnoty. O jadro, o to, čo je podstatné! A tým sú predovšetkým ľudské vzťahy! Akoby nám stačil len ten obal - to, čo som spomínala na začiatku a čo všetky vidíme - že máme internetové kamarátstva, zážitky z Ibizy a vplyvné známosti. Ale do kelu! Ak to takto pôjde ďalej, tak nám tu začne všetkým prášiť. Pacne nám v bedni a vo svojich zavretých bytoch sa budeme pozerať na štyri steny. Respektíve si večer sadneme okolo sviečky a budeme odháňať negatívnu energiu nášho suseda či kolegyne, ktorú sa pre istotu rozhodneme uriecť. Chudinu, čo nerozumie nášmu „duchovnému" svetu. Proste na hlavu...

A tak si vravím, že treba byť hlavne normálny. Skromný, bez veľkých plánov. Vysporiadaný so svojím svedomím. Nezávidieť a neposudzovať. Pomaličky si pracovať na svojom kúsočku a hlavne byť otvorený. Usmiať sa, nerobiť intrigy, porozprávať sa so susedom a stretávať sa s kamošmi. Nie, netvrdím, že ja som svätá, a tak mám teraz právo moralizovať. Len mi tak napadlo, že aké je to pekné byť jednoducho ľuďmi. Bez kadejakých nánosov. Ako keď prišli nedávno záplavy a vtedy mnohí na hrane života dokázali pomáhať ako nikdy v živote. Rodine či cudzím. A aj keď sme všetci poznali štatistiky - ako dlho pršalo a koľko zaplavilo domov - všetci tušíme, že to, čo sa naozaj medzi ľuďmi dialo, bolo o inom... Lebo zaplavené domy boli jedna vec... Ale ak budeme mať zaplavené srdcia, to je vec druhá. Iste, v oboch prípadoch naša spoločnosť stráca veľa. Otázka ale zostáva: Kedy strácame viac? A kedy strácame samých seba, našu ľudskosť a človečinu..?

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Gorila vyhnala do ulíc zástupy ľudí, pochodovali Za spravodlivé Slovensko

Organizátori vyzvali na odchod Trnku, Jankovskú, Fica aj Kováčika.

Threema potvrdzuje Kočnerov vplyv na novinárku

Pri Kočnerovi sa opäť ukázala Ruttkayová.

Autorská strana Michala Havrana

Kočner pochopil, čo je štát (píše Michal Havran)

A potom sa pokúsil ním stať.


Už ste čítali?