Lastovička

Autor: Andrea Fecková | 14.5.2010 o 13:39 | (upravené 18.5.2010 o 21:21) Karma článku: 7,92 | Prečítané:  1286x

Urobila som lastovičku a ani som sa nepohla. Napriek napnutým svalom som sa cítila uvoľnene. Milujem rovnováhu. Hlavne tú vo vzťahoch.

To, čo teraz napíšem, zažili mnohí. Aj ja. Medzi riadkami sú zapletené viaceré „story". Život ich naprogramoval kadejako. Ale vždy išlo o vzťah dvoch. A o to, kde je medzi nimi tá správna hranica. Chcem napísať niečo o vnútornej slobode, ale aj o miere pozornosti, ktorá do vzťahu patrí. O tom, ako dovolíme vytvoriť putá, a potom niekam utečieme. Ako si myslíme, že milujeme, a pritom sme iba obyčajne sebeckí. Ako nedovolíme dýchať a vieme manipulovať.

Pred niekoľkými rokmi som sa zoznámila s Jožom. Zamilovala som sa a začali sme spolu chodiť. Kamošky mi ale nefandili. Vraveli, že Jožo je čuďas, že má povesť klamára. Mňa ale zahŕňal pozornosťou a zdalo sa mi, že ma chápe. Hlavne vtedy, keď som mala ťažké dni. Jožo mi vravel, že to, že sme spolu, nie je náhoda. Že by sme sa inak nestretli. Že som jeho osudová láska. Robil mi žiarlivostné scény a keď som mu povedala, že by sme sa mohli o nás porozprávať, zavolal mi, že sa zabije, ak ho nechám. Bol to začarovaný kruh a čo je najhoršie, len ťažko som vtedy chápala, že moje kamošky a ľudia, ktorí náš vzťah vnímali zvonku, mali pravdu.

„Vieš, čo som si uvedomila?" opýtala sa ma Jana, keď sme včera večer sedeli pri cige a tlmene  pokračovala: „Otvorila som si denník. Vieš, píšem si ho už od detstva. A našla som zápisok spred desiatich rokov..." Mrkla na mňa a úchytkom naznačila prichádzajúcej čašníčke, že nič nepotrebuje. „...no a uvedomila som si... že už vtedy ma moja mama ponižovala. Že mi nadávala do neschopných..." Potom sa mi Jana statočne pozrela do očí a čakala, čo poviem. Bolo mi jasné, že sa táto dospelá žena musí oslobodiť od vplyvu svojej mamy. Že jej musí dať najavo, že má právo na svoj vlastný život, že sa chce rozhodovať podľa seba a hlavne, že v sebe musí nájsť vnútornú silu, aby si bola istá sama sebou. Potrebovala získať pocit, že mame napriek všetkému nepraje nič zlé. O tom je totiž skutočné odpustenie a nájdená rovnováha.

Pred niekoľkými rokmi som čítala knihu od Františka Keleho. Je cestovateľ a horolezec a keď písal o priateľstve, povedal: „V takomto vzťahu nejde o to, čo kto mal a má dať. Tu postačí jediné: Že vieme o sebe." Najskôr aj tu ide o rovnováhu. Myslím si ale, že je k tomu potrebné pridať aj štipku Exupéryho. „Si navždy zodpovedný za všetko, čo si skrotíš," povedala líška Malému princovi.

Je ťažké presne slovami vyjadriť tie jednotlivé odtienky každého jedného vzťahu. Často sa stáva, že niekoho milujeme, a potom ho navždy stratíme. Alebo máme priateľov, ktorým sa bojíme  prejaviť svoju náklonnosť a radšej sa tvárime, že o nič nejde. Alebo nám iní vyhovujú len vtedy, ak ich máme v hrsti a môžeme ich využiť. Alebo sme príliš milovaní či príliš sami. Alebo o lásku žobroníme, alebo na ňu chceme navždy zabudnúť...

„Aďááá... Urobíš mi lastovičku," zakričal na mňa šesťročný Adam zavesený dole hlavou na jednej z hojdačiek. „Chcem vidieť, či udržíš rovnováhu..." vysvetlil dospelácky, keď zoskočil. Urobila som a keď ma videl, od radosti mi zatlieskal. „Adam, zajtra odchádzam," povedala som mu kľačiac pred ním na jednom kolene, naprávajúc mu šiltovku na hlave. „A keď sa vrátiš... Keď prídeš zas domov, naučíš ma lastovičku?" opýtal sa ma môj malý kamarát a spontánne ma objal okolo krku. „Naučím, Adam, čo by nie. Začni ale trénovať," ťukla som prstom po šilte na jeho čiapke a - priznávam - s hrčou v krku pomaly išla preč. No keď som sa po pár metroch obrátila, stál už na jednej nohe a s rozpaženými rukami kričal: „Pozri, pozri sa Aďa. Aďáááá... Pozri. Lastovička." Zdalo sa mi, že to dieťa sa ani len nepohlo. Nepotreboval silné nohy. Akoby objavil rovnováhu sám v sebe. Akoby tak ľahko našiel to, čo my dospelí tak rýchlo strácame. Usmiala som sa a zovretou päsťou mu naznačila, že je borec. A potom som z vrecka vytiahla mobil... Musela som Michalovi napísať, že sa už nehnevám... Zostávalo prísť domov a zbaliť si kufre na cestu, ktorá ma na druhý deň čakala... Keď som nasadla do lietadla, celou cestou som myslela na Adama. Pomohol mi pochopiť, že ak chceme nájsť rovnováhu vo vzťahoch, musíme byť ako deti - úprimné, s nepokrčeným pohľadom na druhých, no hlavne bez predsudkov a falše...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Gorila vyhnala do ulíc zástupy ľudí, pochodovali Za spravodlivé Slovensko

Organizátori vyzvali na odchod Trnku, Jankovskú, Fica aj Kováčika.

Threema potvrdzuje Kočnerov vplyv na novinárku

Pri Kočnerovi sa opäť ukázala Ruttkayová.

Autorská strana Michala Havrana

Kočner pochopil, čo je štát (píše Michal Havran)

A potom sa pokúsil ním stať.


Už ste čítali?