„Andrea, celú noc som sa za vás modlil," povedal mi ani nie pred tromi mesiacmi, keď som na chodbe univerzity čakala na obhajobu mojej práce. On bol vtedy v nemocnici, ale trval na tom, že v komisii - tak ako bolo naplánované - bude. A tak prišiel... Čakala som, kedy ma zavolajú do miestnosti a v tom zvláštnom napätí sledovala jeho - ako podáva všetkým okolo ruky, ako narýchlo zaklopal na okolité kancelárie, podchýlil dvere a pozdravil sekretárky, ako zakýval študentom a snažil sa im ešte zakričať, že im drží palce...
Imrich Vaško - bývalý dekan Filozofickej fakulty na Katolíckej univerzite v Ružomberku - ma prevádzal počas celého môjho štúdia. Bolo mi cťou prijať práve z jeho rúk Cenu dekana a odovzdať mu počas promócií, v mene všetkých spolužiakov, kyticu kvetov. Nezabudnem na to, keď mi pred ďalšou dôležitou skúškou povedal: „To je dobre. To je dobre, Andrea, ak sa Vám zo stresu potia ruky. Vyburcuje Vás to k lepším výkonom." A mal pravdu. Zablahoželal mi a s miernym úklonom - preňho tak typickým - opäť raz trval na tom, že cez dvere musím prejsť prvá. Ja - jeho študentka.
Ten novembrový deň na mojej obhajobe bol posledný, keď som sa s pánom dekanom stretla osobne. Pred dvoma týždňami som mu ale posielala pohľadnicu. Chcela som mu povedať, kde som, čo robím, no hlavne... Napísala som mu, že mu ďakujem za vzor jeho ľudskosti, za ukážku toho, ako veľmi možno milovať Boha i ľudí. Že si ho vážim a chcem sa od neho učiť, ako byť pokorná a múdra zároveň.
Podľa všetkého moja pohľadnica prišla na Slovensko päť dní pred tým, ako pán dekan navždy odišiel. Neviem, či ju ešte stihol dostať a ak áno, nakoľko bol schopný vnímať jej obsah. Som však presvedčená, že pán dekan je v nebi - šťastný so svojou manželkou. „Dievčence, ja som už dotancoval," vravieval nám, keď sme ho ako študentky ťahali počas imatrikulácií na parket medzi nás a dodal: „So Zuzanou... Odvtedy netancujem..."
...a možno práve dnes opäť začal...
S úctou Vaša študentka Andrea
