Ajajáj... Veru tak. Tie kvety ho vtedy proste úplne zložili. Ale aby som bola fér, musím povedať, že môj oco si to potom celý život dokonale žehlil. Pamätám si, ako vždy doniesol mamke kytičku na narodky, niekedy aj zo záhradky, kde sa celý deň mordoval s lopatou, no a jasné, že aj na MDŽ.
„Pre moju by som dačo chcel..." povedal asi sedemdesiatročný deduško, ktorého som včera stretla v kvetinárstve. Pani za pultom mu s úsmevom začala viazať kytičku a on sa sústredil len na jej prácu. Zdal sa mi taký cudzí v záplave ďalších suvenírov, sviečok a dekorácií, ktoré sa časom dostali do našich kvetinárstiev. Nevšímal si ich, chcel len tie kvety. Potom vystrel zvráskavenú ruku a podal predavačke zhužvanú desaťeurovku. Starostlivo uchopil ruže s gerberami, zdvihol čiapku na pozdrav a pomaličky odišiel.
Bol to pre mňa nádherný obraz. Napadlo mi, že aj takto vyzerá láska. Že v tých kvetoch je ukryté viac, ako si možno vieme predstaviť. Rozmýšľala som, ako asi vyzerá žena tohto muža. Aká je. Či je jeho manželka pestovaná dáma alebo zrobená starenka... Proste sa mi zazdalo, že by som z ich životného príbehu chcela vedieť viac, pretože som si bola istá, že ak on - starec na sklonku života - niesol svojej žene kvety, musel si ju veľmi vážiť a ľúbiť láskou, aká sa nedá získať hneď, ale je rokmi pestovaná, možno okresaná ťarchou krížikov a krížov, a najskôr preto tak jasne čitateľná, obdivuhodná a vzácna. Myslím, že jeho manželka musela byť šťastná žena.
Kráčajúc domov, napadlo mi, že jednoduchý kvietok niekedy dokáže byť najkrajším prejavom akejkoľvek náklonnosti, ktorá môže medzi ľuďmi vzniknúť. A bola som vďačná, že som stretla tohto muža, ktorý mi takto jednoducho pripomenul, že si stále vieme lásku vážiť a aj po rokoch, so zvráskavenou tvárou, vieme ju prejaviť. To by totiž znamenalo, že láska naozaj nikdy neumiera. A to je pre našu budúcnosť dobré znamenia.
Naozaj to bolo pre mňa pekné stretnutie. Musela som o tom napísať.
