Robil to vždy veľmi precízne a dôsledne. Keď narezával špekačky na praženie, mal v tom akýsi svoj systém. Keď krájal papriku do praženice, mali takú akurát dĺžku aj šírku a keď pripravoval slaninu ku vajíčkam, boli to vždy drobné kúsky – také, čo nesadajú na žalúdok.
„Mami, už máš hotové,“ volával na moju mamku, ktorá väčšinou práve vtedy postielala periny. V sobotu to tak proste vždy bolo a bolo v tom čosi pravidelné a zároveň výnimočné.
„Aďa, poď, ocino urobí aj tebe,“ pootvorila potom mamka dvere do detskej a väčšinou ma takto vytiahla z postele.
Môj oco sedel vždy oproti mne. A vždy mi raňajky pripravil tak, ako som chcela a mala ich rada. Sobotné rána sa o nás staral, aby na stole nič nechýbalo a všetci mali dostatok. Akoby chcel vynahradiť celý týždeň, keď nebýval doma, pretože jazdil na kamióne. Ale teraz, keď tak nad tým rozmýšľam, myslím si, že za tým bolo ešte niečo iné. Sobotné rána bol môj ocino konečne doma a keď chystal raňajky, robil to v našej kuchyni a nie v kabíne auta. Robil raňajky, na aké mal chuť a nie také, ktoré musel stvoriť z konzerv, ktoré si nosil v prenosnej chladničke. Robil ich v pohode, pri potichu pustenom rádiu, vedľa svojej ženy a ešte spiacich detí vo vedľajšej izbe a nie na parkovisku, kde netečie voda a naokolo sa potulujú len špinavé psy. A potom... Tieto rána si môj oco nerobil raňajky len pre seba, ale pre nás všetkých, pre svoju ženu a nás – jeho tri deti. A tak ich nerobil len precízne a dôsledne, ale to, čo chcem povedať, je, že ich robil s láskou... aj keď takou nenápadnou... akoby „stratenou“ vo vôni praženej slaniny a domácich vajíčok...
„Už prišli,“ povedala takéto jedno sobotné ráno moja sestra. Akurát sme doumývali riad, tak ako vždy, akoby sa nič zvláštne nemalo stať. Ale stalo sa. V ten deň to boli naše posledné raňajky...
Cez kuchyňu i spálňu našich som cez okno zahliadla sťahovák. Prišli chlapi, do vriec sme začali dávať oblečenie, veci, vynášať skrine. Večer bol byt prázdny. Zostal len kuchynský stôl a stoličky. Potom som si prišla po posledné dve igelitky. Oco sa držal, napokon ako vždy a chlapi to tak zvyknú... My s mamou sme sa rozplakali, dala mi krížik na čelo a šla som do môjho novokúpeného bytu. Sama a prvýkrát. Potom naši zamkli byt a odišli aj oni – do svojho opraveného domu. Bez detí a nadobro.
Teraz zvyknem v sobotné rána niečo narýchlo zďobnúť. Väčšinou volám našim, že ako bolo cez týždeň a tak. „Ocino mi akurát robí raňajky,“ vravieva mama. V dobrom jej „závidím“ ale som rada, že to tak zostalo. Môjmu otcovi určite stále nechýba precíznosť, s akou ich chystával, a potom aj to najdôležitejšie... Láska k svojej žene, mojej mame, bez ktorej by celé tie dlhé roky žiadne raňajky nerobil a bez ktorej by žiadne raňajky na svete nechutili tak dobre ako tie jeho sobotné...
